Prečo práve Gili Meno?
Bali je často spojované s ostrovmi Gili, aj keď tie už vlastne patria k Lomboku, kam sme to mali napmierene a tak sme sa samozrejme zastavili aj na týchto panenských ostrovoch. Vybrali sme si stredný Gili Meno, nakoľko nás zaujalo súsošie pod morskou hladinou, ktoré sme chceli vidieť na vlastné oči.
Gili meno je nádherný ostrovček dlhý ca 2km a je zo všetkých najkľudnejší. Na bicykli ho máte doobeda obehnutí krížom krážom a požičať sa dajú na každom kroku. Tie naše sme mali z nejakej búdky za pár drobných a úplne nám stačili. Horšie už bolo nájsť na nich po tme cestu naspäť na hotel, lebo nemali svetlo ale aj to sa nám nejakým zázrakom podarilo. Každopádne, ak by sme nemali pri sebe telefóny, čo nám svietili napred seba, blúdime určite do svitania.
Luxus nie je pre každého
Ubytovanie si riešime vždy deň dopredu keď už vieme , že sa ideme presunúť niekam ďalej. Na bookingu sme našli brutálne luxury ubytovanie za smiešnu cenu a tak sme si povedali , že prečo nie.
Problém nastal, keď sme prišli na recepciu a naša objednávka tam nebola. Nechápavo sme na seba pozerali ako je to možné. Pani na recepcii ale po chvile pochopila , že my budeme určite tá štvorica čo si na včera rezervovala izbu a neprišla.
Pri neustálich presunoch človek stráca prehľad o dňoch a bohužiaľ aj toto sa stáva. Minimálne nám, ale naštastie nie často.
V daný deň už mala iba jeden bungalow a jeden prezidentský apartmán. Museli sme doplácať nejakú čiastku, ale nebolo to až tak hrozné, nakoľko sme tam boli krátko po panike so sopkou Agung a veľa ľudí porušilo svoje dovolenky tak ubytovania išli pod cenu.
To naše bolo naozaj nádherné, no my nie sme na tieto snobské rezorty. Všade naokolo ticho. Spať tam šli všetci už asi o deviatej. Jednoducho na oko fajn no atmosféra na bode mrazu. Skúsili sme si luxus a za mňa musím povedať, že mi momentálne stačilo.
Súsošie pod vodou
Súsošie je vlastne podvodný park so 48 sochami ľudských postáv v životnej veľkosti. Vytvoril ich britský sochár Jason De Caires Taylor. Sochy, postavené do kruhu, predstavujú kolobeh života a okrem toho, že slúžia ako turistická atrakcia, je ich primárnou úlohou poskytnúť koralom miesto na rast a rozmnožovanie.
Pred západom slnka sme sa rozhodli toto miesto navštíviť , nakoľko sa nachádza naozaj len pár metrov od pláže. More bolo ale nekľudné, a aj tých pár metrov dalo celkom zabrať .
Nestratiť smer aj napiek vlnám bolo bez problému, pretože tam chodia lode z okolitých ostrovov v rámci výletu. Podvečer tam bolo tých lodiek ale celkom dosť a tak sme si povedali , že tam prídeme znova ráno v nádeji , že tam ešte toľko ľudí nebude a bolo to skvelé rozhodnutie.
Síce sme tam neboli úplne samy, zato more bolo pokojné a hladina asi o meter nižšia, takže sme sa mohli postaviť na hlavy sôch a trochu sa vydýchať pred ďalším ponorom.
Atmosféra tam dole je šialená. Nevedela som sa rozhodnúť či mi naháňajú strach, alebo som iba uchvátená, každopádne je to vec , ktorú odporúčam každému jednému čo bude v okolí. Je to niečo úžasné. Z tých sôch vyžaruje nenormálny pokoj a pod hladinou, kde počujete iba vlastné srdce je to niečo, čo sa asi ani opísať nedá. Treba si to zažiť.
Nie je Gili ako Gili
Na Gili Meno sme strávili iba jednu noc po ceste z Bali. Uchvátil nás ale tak, že sme sa rozhodli, že navštívime aj nejaký neznámi Gili ostrov. Na mape sme si vybrali Gili Gede a podla fotiek na Instagrame sme sa rozhodli, že sa stáva našou neplánovanou zastávkou. Ostávalo už iba nájsť ubytko a dostať sa tam. Po klasických trampotách na ceste do neznáma a so zjednávaním ceny za loďku sme sa dostali na miesto, ktoré moc nezodpovedalo fotkám .
Mali sme mať bungalov priamo na nádhernej piesočnej pláži, no namiesto toho sme boli na pláži , ktorá slúžila ako prístav a tu sa nám znovu potvrdilo, že fotkám veriť netreba.
Našťastie domáci u ktorého sme bývali bol skvelý hostiteľ. Požičal nám skútre zadarmo, aby sme si ostrov mohli prejsť celý a na jeho opačnej strane sme nejakú pláž naozaj našli.
Bolo to sto a jedno oproti turistickému Gilli Meno, ale pokiaľ túžite po domácej autentike je Gili Gede určený práve vám. Na ostrove ide elektrika iba v noci a aj to len na pár hodín. Je to tam odrezané od turistického sveta, takže sme ostali takmer bez večere, pretože sme nenašli žiadnu reštiku. Nakoniec sa o nás postaral domáci a urobili nám niečo teplé pod zub. Samozrejme nie zadarmo ale aj to sa ráta.
Aj keď sme spali na zemi na matracoch a o klíme sa nám cez deň mohlo iba zdať, uvideli sme niečo nové a lepšie sme si mohli uvedomiť, ako ľudia ešte stále žijú tam, kam sa turizmus ešte nedostal. Sú spokojní a nič im nechýba. A ak aj áno, ich stále usmiate tváre vám to nedajú znať.
Napíšte komentár