Palawan musí počkať
Na Palawan sme mali v pláne dostať sa posledným letom z Malinly ale prepočítali sme sa, pretože náš prílet mal meškanie 2 hodiny. Človek by si povedal, dve hodiny hore dole, ale nám to narušilo harmonogram a to malo dopad na následné presúvanie sa k cieľu našej cesty.
Museli sme si prebookovať let v rámci Filipín, pretože sme sme logicky posledný let nestihli a to posledne po čom sme túžili, bolo míňať našu dovolenku v deväť miliónovom meste.
Samozrejme sme tam nakoniec museli ostať a na poslednú chvíľu hľadať nové lety a ubytovanie. A to nehovorím o tom, že prebookovanie letenky nás stálo rovnako ako nová. Aké z toho plynie ponaučenie? Rátať s riadnou rezervou na prestup. Nikdy neviete, čo sa stane a nám boli tie 3hodiny málo.
Jedna noc v Manile bola nutnosť
Manila je jedno obrovské špinavé veľkomesto, plné pouličných zlodejov. To sme vedeli vďaka blogom, no vlastná skúsenosť je hodná zlata. Musím podoktnúť , že sme sa od letiska zase až tam moc nevzdialili čiže sme videli iba okrajovú časť a aj to iba z okna taxíka.
Trochu ma to vydesilo, že hneď ako sme do auta sadli, taxikár pre varovanie všetky dvere uzamkol. V zápätí nám ale vysvetlil, že je to len pre naše dobro, nakoľko zlodeji tam jazdia na skútroch a za jazdy otvárajú dvere a ukradnú, na čo dosiahnu. Takže sa nezľaknite a ak to neurobí taxikár, zabezpečte sa sami.
V žiadnom prípade sa na cene v Manile s taxikármi nedohadujte. Žiadajte zapnúť taxameter a peniaze máte ušetrené. Často aj stonásobok ceny udanej taxikárom.
Našťastie sme v Manile strávili iba 8 hodín a z toho sme asi dve hodiny stratili hľadaním našeho ubytka.
Na fotkách a podľa adresy to bol naozaj pekný hotel. Už pri vstupe do haly sme pochopili, že tam celkom nepatríme, ale potešilo nás, že za málo penazí sme v takom luxuse.
Problém ale nastal, keď nevedeli nájsť našu rezerváciu. Adresa aj fotky hotela sedeli s bookingom, ale niečo sa pokašľalo. Ubytko čo sme si bookli mi bol panelák cez cestu s výhľadom na hotel. Zrazu nám cena dávala zmysel, ale bolo nám to jedno. Potrebovali sme si jednoducho na chvíľu ľahnúť do postele pred prvým ranným letom, nakoľko sme ten posledný nestihli.
Puerto Prinsesca a pád z motorky
Cesta z Európy k nášmu prvému cieľu, Puerto Princesca nám nakoniec zabrala 3 dni a naš organizmus bol z časového posunu a nedostatku spánku dokonale zmätený. Za tie tri dni cestovania sme spali možno 6 hodín, ale tá eufória z
toho, že sme na Filipínach bola silnejšia a na spánok nebol čas.
Po tom, ako sme sa ubytovali a na raňajky si dali zaslúžené a vychladené pivko, bol spánok zase raz posunutý na neurčito. Náš plán bol požičať si motorky na tri dni s tým, že na nich pôjdeme na juh Palawanu a preskúmame turistami neprebádanú krajinu.
Aj keď to znie možno dobrodružne, pre mňa to skončilo skôr, ako sa začalo. Hneď prvý deň , som nešťastne spadla z motorky a nepríjemne sa oškrela. Nechala som sa totiž ukecať na poloautomat, čo sa mi stalo osudným, nakoľko som sa zľakla prudko brzdiaceho autobusdu predo mnou a v panike som stlačila iba ručnú brzdu, čo je bohužiaľ tá predná. Takže vám je asi jasné že som zletela z tej motorky ako vreco zemiakov.
Samozrejme, že moje nadšenie spoznávať krásy ostrova na motorke opadlo pobyt sme si predĺžili na danom mieste, aby som sa zotavila a brázdili sme len okolie.
Ako sa hovorí, všetko zlé, je na niečo dobré. Aj keď nám to narušilo náš cestovateľský plán, mali sme možnosť hneď na začiatku zažiť ochotu miestnych ľudí .
Keď som ležala pod motorkou, cestujúci z autobusu, ktorý bol predo mnou, sa okamžite prišli pozrieť či som v poriadku. Našťastie krv žiadna, no odretá koža v 80% vlhkosti nie nič príjemné a šanca na vytvorenie chrasty je minimálna.
Na pláži, ku ktorej sme to mali tak či tak namierené ma domáci bez mihnutia oka ošetrili a nič za to nechceli. Všade som čítala, ako domáci bez odmeny nepohnú ani prstom, no opak bol pravdou.
Ich dezinfekcia bola čistý alkohol , ako gáza poslúžila intimka a obväzom sa stala šatka, ktorú si zložila ich dcéra z hlavy. Zašívanie som slušne odmietla, pretože to už bolo aj na mna moc, ale aj tak som mala šťastie na dobrých, ochotných ľudí. Postarali sa o mňa najlepšie, ako im to ich skromné podmienky dovolili.
Na ubytku ma liečili nejakými bilinkami aby sa mi spravili chrasty a tak som nechala chalanov, nech si pobehaju okolie aspoň oni.
City Tour po okolí
Samozrejme som nechcela celý čas stráviť na izbe a tak keď sa mi akoby zázrakom už na druhý deň začala robiť chrasta vdaka tomu, že ma ošetrovali niekoľko krát do dňa chcela som niečo vidieť aj ja. Na pláž a more to ešte úplne nebolo a tak sme si nakoniec vzali tricyklistu a City Tour, ktorú ponúkaju všade.
Ide o pol dňový výlet, pri ktorom sme navštívli krokodýliu farmu, motýliu záhradu a krásne vyhliadkové miesta. Samozrejme, že pôvodný plán bol pobehať si to sami, ale moja psychyka to ešte nedovolia. Na druhej strane sme ušetrili kopu času blúdením.
Prvý výlet po ostrovoch vôbec
Posledný deň pred odchodom z Puerto Princesa som sa ovážila konečne otestovať more, a tak sme mohli vyraziť na náš prvý Hooping na Honda Bay. (Hooping je hopkanie z ostrova na ostrov)
A poviem vám, stalo to zato. Nakoľko je to celodenný výlet a my sme sa rozhýbali dosť neskoro, rozhodli sme sa neabsolvovať všetky ostrovy, ktoré výlet ponúkal. Na druhej strane tie, čo sme si vybrali už boli skoro prázdne, pretože tam vsetci turisti chodia hneď ráno. Takže aj z miesta, kde sa to hemží turistami , sme mali zážitok, ako pri objavovaní niečoho nedotknutého.
Začiatok výletu ohrozila po par minútach pokazená loďka a naša trpezlivosť bola skúšaná čakaním, kým nás príde vyzdvihnúť niečo, schopné jazdy. Po pol hodine sme sa dočkali a vyrazili na Starfish island. Tam sme ešte úplne samy neboli.
Jedna obrovská nevýhoda Hoopingov je to, že ak ste na loďke len vy a posádka, neznamená to, že dalších 10 prepchatých lodí tam už neparkuje. Zažívame selfie dobu, všade okolo nás sa hmýria selfie tyčky. Nehovorím, že naša gopro nemá tiež svoju paličku, ale človek, aby si dával pozor.
Na druhej strane výhoda toho, že Japonci, ktorí sú všade prítomní, väčšinou nevedia plávať stačí, aby ste si preplávali pár metrov ďalej do mora a ste mimo ohrozenia úrazu sposobeného selfie tyčkou. Odrazu si môžete vychutnať v hlbšej vode pohľad na celé rodinky hviezdic.
Obed sa priblížil a tak sme sa posunuli na najbližší a zároveň najdrahši ostrov nášho výletu. Prečo najdrahší? Pretože aj napriek zaplateniu výletu sme museli k tomu priamo na ostrovoch zaplatiť niečo ako turistickú daň a to 30-40 pesos.
Na tomto ostrove však bol poplatok 800 pesos na osobu. Poplatok naštastie zahŕňal aj jedlo a toho teda bolo požehnane. Najedli sme sa my traja a samozrejme sme ponúkli aj našu posádku a aj tak sme neboli schopní to dojesť, čo využili psy a mačky ostrova, ktoré na nás neúnavne pokukovali, ako nám chuti. Dokonca ostalo aj pre rybky. Pri šnorchlovaní sme ich videli síce mnoho, skutočný zážitok ale bol, keď sme potrúsili kúsok chleba pod vodou. Obklopili nás stovky pestrofarebných rybičiek. V pravo, v ľavo hore, dole všade okolo nás sa to hemžilo rybičkami. Stačilo iba ležať na hladine a pozorovať túto hostinu. To nehovorím o tom, že sme boli sami, takže toto nádherné predstavenie bolo iba pre nás.
More sa začalo trochu búriť a keď som konečne dala hlavu nad hladinu uvidela som v diaľke búrku. Otočím sa, tam ďalšia. Chytila ma trochu panika, lebo posledné, čo som chcela bolo vracať sa na pevninu počas búrky, ktorá bola na dohľad. Našťastie sme mali dosť času sa bezpečne vrátiť bez jej spoločnosti.
Je skvelé, že aj keď plánujete cestu do detailu, vždy sa môže niečo pokaziť a ak sa tým nenecháte rozhodiť, môže z toho vzniknúť niečo nové a o to autentickejšie. Nechať sa len tak unášať danou chvíľou nám ukázalo, že si netreba robiť vrásky zo zážitkov o ktoré sme možno prišli, ale tešiť za s tých, ktoré sme zažili.
Ráno nás čaká presun autobusom v ústrety novým dobrodružstvám. Náš cieľ je dostať sa do troch dní do El Nido, kde máme naplánované stanovanie po opustených ostrovoch.
Napíšte komentár