Zase raz nastal čas nahodiť naše batohy na plecia a vyraziť do sveta. Tento krát do Myanmaru.
Momentálne tu je dažďové obdobie, ale klimatické zmeny sú rok od roka nepredvídateľnejšie a tak sme to riskli.
Za nami sú prvé dva dni v Yangone a práve sedíme v nočnom autobuse do Bagánu a tak aby mi cesta rýchlejšie ubehla rozhodla som sa s vami podeliť o prvé pocity.
Môj názor sa možno časom zmení, ale zatiaľ musím povedať, že Myanmar je niečo úplne iné ako do teraz navštívené krajiny Juhovýchodnej Ázie. Všade prítomné trúbenie na aké sme zvyknutí, tu jednoducho chýba a čo je do oka bijúce , sú abstinujúce skútre na cestách.
To, že to ešte turistami až tak navštevovaná nie je, je tiež super, pretože od vás nik nechce na každom kroku za niečo vydrankať peniaze, ľudia sú veľmi priateľskí a ako hosťa si vás vážia.
Za tie dva dni sme sa neponáhľali, aby sme videli čo najviac ,ale snažili sme sa trochu zaklimatizovať, vybrané miesta si užiť a nasať atmosféru danej chvíle. Čo stojí za zmienku je určite Shwedagon Pagoda, ktorá je celá zo zlata.
Toto je miesto je asi najznámejšie a tak nemôžete očakávať, že tam budete sami. Na druhej strane, toto je asi prvý krát, kde mi prítomnosť množstva ľudí neprekážala. Nie je to iba jedna Pagoda, ale komplex tvorený z rôznych častí, ktoré sú sústredené dokola hlavnej Shwedagon Pagody, ktorá je srdcom toho celého. Domáci, ako aj turisti sa nikam neponáhľajú, ba ani nečakajú v rade na zachytenie najlepšieho záberu. Nik sa nesnaží predať magnetky či pohľadnice, nevidia vás tam ako chodiaci bankomat, ale ako človeka, ktorý sa zaujíma o ich kultúru a pamiatku na ktorú sú patrične hrdý.
Jednoducho som mala pocit, ako keby boli na tom mieste všetci pokorní a úctiví k sebe navzájom, ale aj k všade možne sa modliacim. Len tak si sadnúť uprostred námestia na zem, nikomu neprišlo zvláštne a ja som si práve túto chvíľu užila najviac. Len tak sedieť a sledovať všetko a všetkých okolo seba.
Za mňa skvelé miesto so špecifickou atmosférou, ktorú tomu určite dodala aj zlatá hodina, počas ktorej všetko doslova žiari a nepochybne aj mimosezóna.
Dnes nám už počasie až tak neprialo a každú chvľu sa spustil lejak, no na izbe sme nesedeli. Sadli sme na vlak, ktorý mal mať trasu po okraji mesta no nakoniec to bolo na nejakú stanicu a naspať. No nám to vôbec neprekážalo. Sedieť s domácimi vo vlaku je už zážitok sám o sebe. My sme boli niečo nové pre nich oni zase pre nás. Ich úsmevy nemohli byť falošné a aj keď na tom s angličtinou nie sú najlepšie spoločná snaha sa porozprávať sa sa cení.
Ešte máme pred sebou skoro dva týždne a tak dúfam , že počasie nám to celé nepokazí. Čo to trepem.To sa vlastne aj tak nestane pretože máme so sebou zabalené pršiplášte a z cukru nie sme.
Takže za mňa či cestovať v daždivom období alebo nie, je rovnaká lotéria ako si objednať dovolenku v Taliansku a dúfať, že vo vybranom termíne nebude pršať.
Napíšte komentár